Anderton

Príjemná deväťdesiatková feel good záležitosť na rozhraní indie a mainstreamu. V čom osobne vidím menší problém, pretože ak by scenár napísal napríklad Linklater, všetko by pôsobilo o triedu lepšie, rozumej autentickejšie. V hlavných úlohách sa predstavujú neistí muži, ktorí si komplikujú životy v podstate len preto, aby v živote zažívali aj drámu. Namiesto toho, aby si veci zjednodušovali. Ako milovník tejto dekády a americkej indie kinematografie som si film napriek výhradám užil. 70%

Kombinácia Smrtonosnej pasce, Sám doma a pomaly každého filmu so Santom prináša samozrejme hlavne veľa násilia. Bohužiaľ prináša aj veľa stokrát počutých poučení o nutnosti veriť vo Vianoce a tak podobne. A príliš do vedľa seba neladí. Čiže je ťažké povedať, pre koho je film primárne určený, pretože fanúšik Tarantina nie je na žiadne patetické intermezzá zvedavý. Tak ma počas prvej polhodiny napadlo, že v potenciálnej live action verzii The Simpsons by mohol Homera hrať Harbour. Lenže taký film (našťastie) nikdy nevznikne.

Prekvapivo menej tupé, než by cieľové publikum očakávalo. Nečakajte tak ani Emmericha, ani dvojku Twister. Nakoniec ide ale len o mierne nadpriemerné remeslo so sympatickou ústrednou dvojkou. Zvyšok osadenstva je však na facku, najmä najlepší kamarát Kate, ktorá pochopiteľne trpí výčitkami svedomia kvôli strate svojho tímu. Scenárista si asi pred písaním pozrel Cliffhangera. Atrakcií je vo filme tak akurát, avšak nedokážu poriadne strhnúť, i keď pomerne krátke finále malo k tomu nakročené.

Aj v rámci Ritchieho oddychového portfólia ten najodychovejší a najmenej ambiciózny film. Problém je v tom, že hlášky nie sú v scenári tak vymazlené, aby pasovali do hviezdnych úst prítomných hercov. Zaujme tak viac Stathamov a Grantov anglický prízvuk, avšak Jasonove bitky mi pripadajú po 20 rokoch už celkom únavné a ničím prekvapivé. Za mňa tak film ťahajú Plaza a Hartnett,. Zaujímalo by ma, koľko percent divákov, čo film videli, reálne zaujímala aj zápletka.

Touto sériou som nikdy nebol ohúrený tak ako mnohí iní "dospelí", takže jej zavŕšenie som bral iba ako oddychovku na letný večer. A nič viac som nedostal. Vizuál je skutočne úchvatný, zrejme najlepší z trojice (ale možno mi už len neslúži pamäť), avšak po čase čumenia na krásne exteriéry som vlastne zabudol na to, o čo postavám ide. A dej je skutočne rozvoľnenejší, než by sa dalo čakať na mainstreamový animák. Emócie v istých momentoch fungujú, najmä v závere, ale docenia ich najmä skutoční fanúšikovia série.

Za mňa o niečo lepšie než jednotka, čo je dané ale iba zaujímavejšími lokalitami, čo je čisto subjektívna záležitosť. Potešila scéna, kedy si postava pomýlila Kapitol za Olymp, čo je ale nakoniec jedno, pretože aj tam sú ľudia, ktorí myslia iba na seba. Ako poznamenal najbližší kamarát Percyho. Nakoľko sa tvorcovia snažili hľadať paralely medzi starovekými Bohmi a americkou politikou, sa ale neodvážim odhadovať. Finále s Kronosom je poslabšie, ale aspoň nepadajú mrakodrapy.

Columbus a fantasy látka pre teenagerov, to predsa musí fungovať. Lenže nefunguje a dosť možno za zo môže predloha. Avšak ak v televízii sledujeme zábery na Európu v stave ako v Emerichovom filme a my musíme ísť do Vegas a tam stráviť nudných 15 minút, problém je aj v scenári. Za niečo stojí napríklad prevoz v Podsvetí alebo návšteva Olympu, avšak pokiaľ vidím kentaura tak sa mi zježia všetky chlpy na tele a je koniec. Bean, Dawson, Brosnan, Keener, Coogan, Pantoliano a Thurman majú každý iba zopár viet, nenechajte sa opiť rožkom. Dnes za 50%, v dobe vzniku v kine by to bolo za jednu hviezdu.

Spasojevič šokoval, či už išlo o zámer, alebo nie a o jeho filme sa veľa hovorilo a všetci ho poznajú, aj keď ho všetci nevideli. A všetci by ho ani vidieť nemali. Oná šokantnosť je ale spojená s dobou a s tým, že ak film sledujete s ďalšími päťdesiatimi divákmi v klubovom kine, je to niečo diametrálne odlišné ako ho vidieť doma. Spasojevič posunul ďalej to, čo sme videli v 8mm alebo American Psycho a pridal niečo na drsnosti. Starí talianski majstri nechutností ale môžu povedať, že sa robí veľa kriku pre nič. Srbský film je pre mňa zaujímavejší ako cynické prirovnanie k nekontrolovanej posadnutosti režisérmi svojimi dielami, prípadne tým, kam môže zájsť spoločnosť, ktorá bola účastníkom krvavej vojny. Či ale týmto spôsobom premýšľal aj tvorca, skutočne netuším.

Publikum asi očakávalo konvenčný, akýsi "absolútny" životopis nakrútený v internacionálnom štýle a takpovediac pre každého. Almereyda išiel na vec inak a vyplatilo sa. Atmosféra je dokonalá, nie nepodobná Dokonalému triku a ak "sledujete pozorne", tak si možno všimnete, že tých dôležitých informácií je tu dosť a netreba byť doslovnejší. Čo ale na druhú stranu neznamená, že by nemal Tesla dostať aj onen "absolútny" životopis, za ktorý sa budú rozdeľovať Oscary. Postmodernizmus tu má svoj zmysel, pretože Tesla aj Edison sú tí giganti, na ktorých stojí veda dodnes. Každý chce skrátka riadiť svet...

Klasická feel good americká indie záležitosť, aké mám tak rád. Ale viac si ich spájam s deväťdesiatkami, kedy mi aj námety pripadali viac originálne. Ono totiž príbeh o alkoholičke učiteľke má síce nejaké tie tŕne, avšak predsa len by veci v skutočnosti prebiehali v katastrofickejšom scenári. Učiteľka je schopná roky kryť, že je alkoholička a osobne vôbec nerozumiem jej priznaniu určitej osobe, ku ktorej by ste za triezva takto otvorení nikdy neboli. Samozrejme to neostalo bez následkov. Napriek menším výhradám je to stále ten typ US indie, ktoré zámerne vyhľadávam. 70%